reklama

Únos z mesta – cesta na sever

Po dvoch dňoch strávených naháňaním Budhov v Bangkoku som celým srdcom túžila nahradiť tú mestkú džunglu niečim pokojnejším. Podobné pocity som našťastie nemala sama. Naša sloboda mala byť však ešte riadne vykúpená.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Celú cestu na sever sme naplánovali spolu s Mr. Songom. Záhadný „Niekto“ nás mal vyzdvihnúť o 18:00 spred Hostela, zaviesť na autobusovú stanicu a potom už len hurá -10 hodín do Chiang Mai, kde nás čakali tri dni a dve noci v džungli, zlatý trojuholník, kmene Karenov či prekrásny Wat Phra Thad Doi Suthep týčiaci sa nad mestom ako jeho vznešený ochranca.

 17:55 Sme vzorne nastúpení pred Hostelom. Všetko ako má byť: Mišo tlačí kura, Hrdličky (Ifča a Igor) sa cukrujú a my s Dankou sme myšlienkami už na severe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

18:15 Na moje prekvapenie sa Igor odtrhol od Ivči a prvý krát javí známky znepokojenia.

18:30 Igor túži zavolať Mr. Songovi.

18:40 Malý Thajčan spomaľuje pred nami a so žiarivým úsmevom na tvári vychrlí: „Aiigrrrr" (alebo niečo také)! Nechápavo sa usmievame a ďalej uzatvárame stávky či sa pre nás niekto zastaví alebo je tá pravá chvíľa podľahnúť panike a niečo si stopnúť. 

„Aigrrr????“, nedá sa odbiť Thajčan a nám pomaly svitá. Nadšene kývame hlavou a Igor sa ujíma velenia. V tom istom momente už pred nami flekuje malé autíčko, niekto ďalší nám otvára dvere a lámavou angličtinou spustí: „glls just gls". Danka je už iniciatívnym pánom vtlačená do auta (mala som šťastie, že som bola dva krát tak veľká ako hocikto v Thajsku).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nám, ktorí sme vyrastali na kriminálkach (počnúc od Demspeyho a Mcpeasovej po Nevyriešené prípady – Lilly Rushovej), takáto akcia príliš nevoniala. Pred očami sme mali hotový scenár únosu a následnej tvrdej práce niekde na krokodílej farme. Ivana sa vzpierala ako mohla, ale už sedela v aute. Z dverí jej trčala len kučeravá hlava. Toto však bola na Igora prisilná káva a pravou rukou odstrčil Thajčana. V momente však tiež sedel vedľa svojej lásky. Ostala som na chodníku sama s Mišom, ktorý už medzičasom určite vyhladol. „Taxiiiiiii", ziapal náš sprievodca a za autom zastavil taxík.

Zo zúfalého sledovania pohybu mojej batožiny ma vyrušilo trieskanie na okno z vnútra auta. „Čo do kelu sa deje", pomyslela som si v duchu. Ako som sa približovala k autu, videla som Igorovu tvár nacapenú na okne. „Ježkove oči, prečo nevystúpi von, čo to má za maniere. Asi nejaký zvyk z okolia Nitry", prebehlo mi v hlave a otvorila som mu dvere. Igor a baby kričali: „Zvnútra sa nedajú sa otvoriť dvere!". A posledná časť do našej skladačky s názvom „ÚNOS“ je tu. Thajčan však zabuchol dvere Igorovi doslovne pred nosom a mňa natlačil do taxíka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naše auto išlo ako prvé. Druhé auto sme nikde nevideli a keby v aute nebola „netradične“ vypeckovaná klimatizácia tak sa určite potím od strachu. Mišovi tiež nebolo všetko jedno. Ale nebola som si istá, čo ho viac znervózňuje únos alebo zima v aute. Otázka mi bola hneď zodpovedaná, keď otvoril okno a vystrčil hlavu von, aby sa oteplil. Nervózne sa hmýril na mieste a plynulou angličtinou požiadal taxikára o zvýšenie teploty. Taxikár však nemal ani páru o čom hovoril a ako každý v Thajsku sa krásne usmial. Mišo sa nedal odradiť a nastúpil plán B - hra na pantomímu, ktorú sme v Thajsku hrali dosť často. Zrejme však nebola vydarená lebo teplota v aute ostáva stále na bode mrazu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhé auto sme vôbec nevideli a všetko do seba nepríjemne zapadalo. Bolo to také priehľadné. Po 40 minútach čakania v zápchach a okružnej cesty Bangkokom, auto nečakane zastavilo. Taxikár vyskočil von a začal vyhadzovať našu batožinu. Zúfalo sme sa snažili zachrániť naše batohy, ktoré taxikár niekam odnášal. Odnášal ich do autobusu, samozrejme. Na naše milé prekvapenie za nami zaparkovalo auto s Igorom a babami. Všetci sme sa tvárili akoby sa nič nestalo a presadli sme do autobusu, smer Chiang Mai. Kriminálky asi prestanem sledovať (dlho mi to nevydržalo).

Autobus bol neuveriteľný, celý ružový - s ružovými nariasenými záclonkami, vankúšikmi s volánikmi a dekami. Celý pripomínal domček pre Barbie.

Barbie bus
Barbie bus 

Už len, aby začali rozdávať cukrovú vatu. Milá pani (vlastne som si nie istá či to bola pani alebo pán) nám skontrolovala lístky, rozdala raňajky (och nebola to cukrová vata) a autobus sa konenčne pohol. Po „dlhých“ 10 minútach sme zastali v tmavej uličke a na videu pustili thajský film (samozrejme bez titulkov). Najväčší zážitok z premietania mal určite Mišo, ktorému televízor vysel priamo nad hlavou. Kazeta nezvláda celkové napätie a pravidelne v najlepčom sa zasekávala. Autobus stál a stál, ale my sme sa snažili ostať pokojní (jedna paranoja za deň stačila), veď Mr. Song nás ubezpečil o bezpečnosti štátnej dopravy (určite nám práve nevyberajú batožinu z kufra?). Po polhodine sa konečne pohýname smerom na sever. Prečo sme tam stáli sme sa našťastie nedozvedeli...

Cesta trvala nekonečne dlho a ja som tajne závidela Danke, ktorá vďaka veľkosti Palculienky sladko spala. Ja som sa však v pravidelnách intervaloch prehadzovala z boka na bok hľadajúc tu správnu polohu. Hádzanie malo však aj iný význam a to pud sebazáchovy. Snažila som sa zahriať nakoľko v autobuse bola opäť klíma vypeckovaná na takú úroveň, že som pochybovala či sa dožijem rána. Mišo vpredu bol zakuklený a Hrdličky mali to šťastie, že sa navzájom mohli zohrievať. O piatej ráno sme prešli hranicu Chiang Mai a opäť sme hrali našu obľúbenú hru – „Hádaj, na ktorej zástavke treba asi vystúpiť“... :o)

Lucia Ilavská

Lucia Ilavská

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

obyčajné dievča v neobyčajnom svete Zoznam autorových rubrík:  Blondína na cestáchŽivot so psomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu